Dub je výnimočná drevina
Dub patrí medzi naše najdlhovekejšie dreviny (najstarší známy dub v Európe má asi 1700 rokov, rastie v Bulharskej dedine Granit), má veľmi tvrdé a kvalitné drevo a má vlastný vegetačný stupeň (dubový). Mohutné staré duby patria k najpôsobivejším stromom vôbec.
Dub je však výnimočný aj z entomologického hľadiska (entomológ – človek zaoberajúci sa hmyzom, ako motýlkar z Winetoua). Pre ilustráciu zopár čísel: v Nemecku napočítali na dube 699 listožravých (a cicajúcich a hálkotvorných) druhov hmyzu, viac mala iba vŕba (723), kým smrek hostí sotva polovicu (279 druhov) a tis vôbec najmenej, iba 9 druhov [1]. Prvenstvo dubu je však bezkonkurenčné pri druhoch viazaných na drevo (saproxylov a xylofágov, viac v Boxe 1 na konci článku). V Škandinávii hostí dub asi 550 saproxylov, viac než akákoľvek iná drevina. A napr. fuzáčov hostí dub 2-krát viac než ktorákoľvek naša pôvodná drevina, najlepší po dube sú borovica, buk a smrek [2]. Ak sčítame obe skupiny hmyzu, čo je viac ako tisíc (!) druhov, zistíme, že dub je jednoducho nedostižný. Prečo je to tak? Čím je dub taký výnimočný?
Listožravé druhy a zvieravé taníny
Všetky druhy rastlín sú vystavené tlaku bylinožravcov a chorôb. Tŕne účinkujú najmä na veľké bylinožravé cicavce. S hmyzom a patogénmi si musia poradiť inak. Rastliny sú ako Borgiovci – svojich nepriateľov trávia jedmi: terpénmi, sterolmi, alkaloidmi, fytoalexínmi, glukozinolátmy a kyanidom [3]. Kyanid napr. dodáva charakteristickú chuť mandliam a ďalším ružovitým rastlinám (čerešne, jarabiny, hrušky a jablone). Jedy sú zvláštne v tom, že schopnosť vyrovnať sa s nimi vyžaduje nejaký grif. A keď už sa ten grif naučíte, je ťažké naučiť sa ešte jeden na iný typ jedu. Z toho potom vyplýva, že jedovaté rastliny majú iba malú skupinu druhov hmyzu, ktoré sa nimi dokážu živiť. Alebo naopak: ak nejaké rastliny majú rovnaký typ jedu, často zdieľajú aj svojich požieračov.
A teraz to príde. Duby neobsahujú jedy. Obsahujú však taníny, po slovensky triesloviny. Tieto látky dodávajú zvieravú chuť napr. zelenému a čiernemu čaju. Presvedčte sa sami: duby tiež chutia zvieravo, čerešne už nie. Tis neskúšajte, priebeh otravy je veľmi rýchly. Taníny tiež poskytujú ochranu pred listožravým hmyzom, fungujú však inak, ako jedy. Taníny iba znižujú výživnú hodnotu listu. Pri žutí sa zmiešajú s bielkovinami a tie sú potom takmer nestráviteľné. Nie však jedovaté.
Takáto obrana sa dá pomerne jednoducho obísť. Pučiace listy dubu obsahujú iba málo tanínov, takže stačí, ak si príslušný záujemca správne načasuje svoj cyklus a vyliahne sa, len čo sa začnú otvárať listové púčiky. Ak sa pozrieme na spoločenstvá listožravého hmyzu, ľahko si všimneme, že najväčšia časť druhov sa vyvíja práve na jar. Vyhýbajú sa tanínom.
Drevožravé druhy v mŕtvom dreve
O mŕtvom dreve existujú stohy ochranárskej, vedeckej aj popularizačnej literatúry, medzi laickú verejnosť však táto problematika presakuje akosi nedostatočne. Facebook v r. 2018 píše: „Áno sú ponechane staré duby, práchnivé a bez života, krásne nové, ktoré by ich mohli nahradiť sú nenávratne upravené na odvezenie kto vie kam?“ Oceňujem, že autorka má starosť o prírodu (viac v Boxe 2 na konci článku). Pre istotu ale ešte raz zopakujem: takmer polovica všetkých druhov hmyzu, ktoré sme na duboch kedy našli, je viazaná na mŕtve drevo. Rádovo sú to stovky druhov. Patria medzi ne naše najväčšie, najcharizmatickejšie a najkrajšie druhy hmyzu, ako roháč, nosorožtek, fuzáč obrovský, krasoň dubový alebo mravcolev Dendroleon pantherinus. Zároveň je to jedna z najohrozenejších skupín hmyzu.
Opäť je na mieste otázka, ako to ten dub robí? Časť odpovede je rovnaká: drevo dubu nie je jedovaté, a tak okrem vlastných špecialistov je vhodným hostiteľom aj širokého spektra chrobákov nešpecializovaných na konkrétny typ dreviny. Dub je univerzálny darca.
Druhá časť odpovede je mohutnosť a dlhovekosť: tie vedú k vzniku mnohých špeciálnych prostredí, ako sú dutiny (v koreňoch, kmeni, korune, uzavreté, otvorené, s vodou, suché, malé, veľké, … ), plôšky obnaženého dreva, závaly, rôzne pukliny a trhliny v kmeni, odumreté konáre, výrony miazgy, uvoľnená kôra, drevokazné huby, vzdušné korene, epifitické machy a lišajníky, vetvy opreté o zem alebo úplne spadnuté, jazvy po zraneniach a úderoch blesku a pod. Všetky tieto miesta na strome predstavujú špecifické prostredie, na ktoré sú naviazané celé spoločenstvá rôznych chrobákov, sekundárnych obyvateľov ich chodieb, ich predátorov a parazitov a ich parazitov… Ale predovšetkým: keďže dub prechádza storočiami ako Highlander, celý ten čas ho nachádzajú ďalšie a ďalšie druhy hmyzu, t.j. s časom sa druhy hromadia.
K dlhovekosti dubu prispieva aj jeho drevo, ktoré sa len veľmi pomaly rozkladá. Prečo sa pomaly rozkladá? Spomeňme si na taníny a na to ako znižujú stráviteľnosť listov. V dreve robia ten istý trik, ale tentokrát nie kvôli hmyzu, ale kvôli mikroorganizmom. Mikrobiálny rozklad môžeme opatrne nazvať „mikrobiálne trávenie“. Najmohutnejšie kmene dubu sa tak rozkladajú v priemere až 2 krát dlhšie (60 rokov) než drevo ostatných drevín [4].
Biologicky cenný je prakticky každý skutočne starý, bútľavý strom, a to dokonca aj vtedy, keď je už mŕtvy. Nájsť si nový strom pre listožravé potvory nie je problém – máme ich celé lesy. Ale nájsť si nový bútľavý strom je v dnešnej krajine už takmer nemožné. A to hlavne preto, že v lesoch sa stromy dožívajú iba asi 100 rokov, pretože potom ich vytnú lesníci. Ale aj keby nie, v zapojenom lese sa stromy dožívajú výrazne menej. Všimnite si, že veteráni sú stromy nerastúce v lese, t.j. solitéry. Obrovské množstvo takýchto stromov rastie práve v mestách, pozdĺž ciest, pri kostoloch, v parkoch a cintorínoch. Otázka je, čo s nimi (viac v Boxe 3 na konci článku).
Prečo je teda dub taký výnimočný?
Pri zdôvodňovaní, prečo je dub taký výnimočný, som vynechal niektoré veľmi dôležité javy, napr. „species-area relationship“, čo znamená, že čím bežnejší je daný druh stromu, tým viac druhov hmyzu hostí. Tis napríklad hostí iba 9 druhov, hoci je u nás pôvodný. Súvisí to s tým, že je vo voľnej prírode veľmi vzácny. A uplatňujú sa aj ďalšie javy, tie ale necháme teraz bokom.
Uvedené poznatky majú bezprostredné praktické využite. To, akú drevinu zasadíte napr. do svojej záhrady alebo voľnej krajiny, má zásadný dopad na život v nej. V nížinách a pahorkatinách sú biologicky najbohatšie dreviny dub, brest, vŕba, topoľ a breza. Kvitnúce dreviny, ako lipa, jarabina, čerešňa a divá hruška navyše podporujú opeľovače. Na opačnom konci spektra sú hladomorné tuje a cyprusy. Hádajte, koľko druhov listožravého a saproxylického hmyzu u nás hostia? Jeden. Aj ten k nám prišiel iba nedávno z južnej Európy, ale aspoň je to fešák [5]. Podobným problémom trpí aj agát, pajaseň a vo všeobecnosti nepôvodné druhy stromov. Aj tu je treba rozlišovať: jedlý gaštan u nás nie je pôvodný, ale keďže je blízky príbuzný dubu, veľká časť hmyzu “nevidí” medzi nimi rozdiel. Naopak, tuje a pajasene nemajú medzi našimi stromami blízkych príbuzných a naše druhy hmyzu nevedia, čo s nimi. Asi ako mačka nevie čo s korytnačkou. Používajú totiž „neznáme“ jedy.
Skúste na to myslieť, až budete čosi vysádzať alebo naopak – budete chcieť vyťať nejaký strom. Živý plot sa dá urobiť aj z dubu alebo hrabu. Trnka, hloh, šípka, jarabina alebo vtáčí zob poskytujú navyše kvety pre hmyz aj bobule pre vtáky. Starý strom sa dá zrezať na hlavu, na torzo alebo aspoň klátiky z neho ponechať v polotieni. Aby vám nechýbala motivácia, mnohé druhy viazané na mŕtve drevo sú zároveň opeľovače. V záhrade mojich rodičov pravidelne hniezdia samotárske včely v klátikoch z ovocných stromov. V dreve hniezdi aj naša najväčšia včela drevár fialový. Určite vám radi opelia jablone alebo hrušky.
Autor: entomológ Mgr. Marek Semelbauer, PhD., SAV
Vysvetlivky:
Box 1. Mŕtve drevo, saproxyly a xylofágy
Pojem mŕtve drevo je zavádzajúci, pretože dôsledne vzaté, každé drevo je tvorené z odumretých buniek, a teda mŕtve. To, čo máme na mysli, je drevo vystavenú účinku počasia, mikroorganizmov, húb a živočíchov, povedzme dosky zabudnuté na dvore. Vyvstáva otázka, ako nazvať drevo, ktoré neoznačujeme ako mŕtve (je dosiaľ hermeticky uzavreté v kôre), ale živé vlastne tiež nie je. Natíska sa mi „nemŕtve drevo“. A teda kým xylofágy sú druhy živiace sa drevom, ako napr. fuzáč obrovský (lyko + nemŕtve drevo) alebo krasoň dubový (mŕtve drevo), saproxyly sú druhy viazané na – ale neživiace sa nevyhnutne – mŕtvym drevom. Mnohé divo žijúce včely využívajú dutiny a chodby v dreve na hniezdenie, ale jedia peľ a nektár ako sa na včielky sluší a patrí.
Box 2. Stromy a ľudská intuícia
Sme ľudia a sme intuitívne bytosti a vďaka tomu vnímame stromy mierne antropomorfne. Mladé zelené stromčeky vnímame ako deti, staré stromy ako starcov, a suché stromy ako mŕtvoly, ktoré je treba čím skôr „pochovať“ (= zoštiepkovať). V praxi to vyzerá tak, že ak vypílite náletové dreviny, aby ste uvoľnili zo zápoja storočné duby, ľudia budú plakať prečo rúbete krásne mladé stromy. Ale ak vypílite stáročných veteránov, stromy vyvrátené víchricou či zabité lykožrútom, ľudia takmer neceknú. Stačí ak potom napicháte do zeme malé stromčeky a všetko je v poriadku. Vo všetkých prípadoch sa spáchali na prírode obrovské škody a potrvá storočia, kým sa napravia. A niekedy sa aj nenapravia.
Box 3. Starostlivosť o staré stromy
Každý starý strom má dutý kmeň a veľmi často mohutnú korunu. To vedie k tomu, že strom sa môže rozlomiť, najmä počas silného vetra. Jednoduchý spôsob, ako predĺžiť takémuto stromu život, je orezať ho. Na prvý pohľad to môže pôsobiť barbarsky, najstaršie stromy v Anglicku sú však veľmi často zanedbané orezávane stromy, „polardy“ (z angl. pollards) a ohrozuje ich práve zanedbanie orezávania. V Gavurkách pri Zvolene dodnes vidno stopy po orezávaní na viacerých prastarých duboch, bez toho, že by im to ublížilo. Hlavaté vŕby povedomé z rozprávok alebo pesničky Jara Filipa sú tiež orezávané stromy, ale orezávať je možné akýkoľvek listnatý strom alebo ker. Radšej strom dôkladne sprzniť, ako ho vypíliť.
Ďalším nepriateľom starých stromov sú iné stromy. Starý strom je prakticky vždy oslabený, a náletové dreviny dokážu tristoročný dub spoľahlivo zahlušiť behom pár desaťročí. Dôležitou súčasťou starostlivosti o staré stromy je preto udržiavať ich okolie bez konkurentov, aby mali dostatok svetla, živín aj vody.
Literatúra
[1] Brändle, M., & Brandl, R. (2001). Species richness of insects and mites on trees: expanding Southwood. Journal of Animal Ecology, 70(3), 491-504.
[2] dostupné na http://www.ochranaprirody.cz/res/archive/261/032534.pdf?seek=1449139778
[3] Bennett, R. N., & Wallsgrove, R. M. (1994). Secondary metabolites in plant defence mechanisms. New phytologist, 127(4), 617-633.
[4] Vrška, T., Přívětivý, T., Janík, D., Unar, P., Šamonil, P., & Král, K. (2015). Deadwood residence time in alluvial hardwood temperate forests–A key aspect of biodiversity conservation. Forest Ecology and Management, 357, 33-41.
[5] https://ekolist.cz/cz/zpravodajstvi/zpravy/v-cr-se-objevil-novy-skudce-tuji-brouk-krasec
