Po niekoľkých rokoch sedenia za počítačom som sa rozhodla, že by bolo načase pracovať viac na čerstvom vzduchu, v rytme s prírodou. Zapísala som sa preto do Kurzu pre začínajúcich včelárov v SOŠ Pod Bánošom v Banskej Bystrici a strávila počas rokov 2012/2013 osem nedieľ teoretickou aj praktickou prípravou na toto ušľachtilé hobby. Po úspešnom zložení skúšky som rozmýšľala, kde svoje novonadobudnuté zručnosti uplatním.
Keďže pracujem v mimovládnej environmentálnej organizácii Živica, bolo mi umožnené spolu s mojimi kolegami rozbehnúť projekt nevyšliapanou cestou, v ktorom sme okrem komunitných záhrad a lokálnej meny živec osádzali aj mestské úle. A starostlivosť o mestské včely sa stala mojou pracovnou prioritou.
Včela lietajúca poeticky z kvetu na kvet nie je útočným hmyzom. Pokiaľ na ňu nešliapnete alebo sa netúlate blízko úľov, je veľmi malá šanca, že vás poštípe. Pokiaľ jej ale ako starostlivý včelár leziete do úľa, kontrolujete ako sa má a nebodaj ešte chcete aj brať med, to už vás nejaké to žihadlo neminie.
Prvé žihadlo som dostala ešte ako puberťáčka u strýka včelára. Na kurze v Bystrici to boli ďalšie tri. Všetko bez nejakých problémov – menší opuch, svrbenie a potom už len matná spomienka. Potešená faktom, že alergiu na včely nemám, som ďalej pokračovala v starostlivosti o včely.
Začala som pomáhať svojmu priateľovi s jeho rozrastajúcou sa včelnicou a prišli ďalšie žihadlá. Jeden deň ma opäť pichla včela, syn spal v aute, tak som sa rozhodla ho skontrolovať a pri aute som dostala kŕče do brucha. Kŕče silneli a keď neprešli ani po dvadsiatich minútach, kamarátka ma odviezla na pohotovosť, ale to už som sa nevedela ani vystrieť. Nemocnica bola plná a kým sme čakali, kŕče ma postupne prešli a keď som sa dostala na radu, už mi nebolo nič. Lekárka skonštatovala, že to asi bola nejaká tráviaca záležitosť a poslala ma domov. Na poštípanie som zabudla.
V lete 2014 som dostala možnosť ísť na týždeň praxovať do najväčšieho bio-včelárstva v Rakúsku. Bol horúci jún, teplotné rekordy vo Viedni padali jeden za druhým. Áno, čítate dobre – moja prax sa odohrávala na včelniciach v tesnom okolí Viedne – mesta, ktoré sa hrdí 200 miliónmi včiel na svojom území.
Prvý deň ma pri kontrole včelích matiek poštípala včela. Reakcia bola prudšia ako obyčajne, cítila som aj mravenčenie po tele, ale dalo sa to vydržať. Pri príchode do včelárstva som dostala slabé kŕče a krvácanie, ale dala som si to do súvislosti s menštruáciou. Po hodine ležania ma prešli a všetko bolo v poriadku.
Druhý deň som sa vybrala s rakúskym kolegom kontrolovať ďalšie včelie kráľovné. Ráno sme nestíhali, vyrazili sme bez pitia a raňajok. Ten deň bolo 40°C. Narýchlo sme si kúpili nejaké oriešky a džús a začali sme pracovať. Dostala som dve žihadlá za sebou a rozhodla som sa, že sa radšej pôjdem napiť. Pri aute som sa povracala a kŕče v bruchu boli neznesiteľné. Kolega ma naložil do auta a vo firme mi zavolali sanitku. Záchranári ma dali na monitor tepu, podali mi tekutiny a ochladzovali ma. Kontrolovali či dýcham a odviezli ma priamo do viedenskej nemocnice.
V nemocnici ma uložili na lôžko, dali mi tekutiny, zmerali tlak a zapísali si príznaky. Lekárka skonštatovala, že to nie je alergia na včely, ale iba prudká reakcia na kombináciu horka, nedostatku tekutín a včelieho jedu. Po troch hodinách mi dali do ruky prepúšťaciu správu, povedali, že mám oddychovať a nemám ísť na slnko a môžem ísť. Ocitla som sa niekde na neznámom konci Viedne, na slnku a musela si hľadať spojenie naspať do včelárstva Pri „nehodách“ v Rakúsku preto odporúčam mať pri sebe peniaze a doklady, inak sa domov nedostanete Znalosť jazyka je veľkou výhodou ;-D
Liečba čakaním a pitím minerálky ma prekvapila, ale potešila som sa , že nemám alergiu. V Rakúsku to predsa musia vedieť Preto som s dôverou išla k včelám aj na tretí deň. Kolegovia včelári mi už predtým rozprávali svoje skúsenosti s tým, že toto sa môže stať každému včelárovi, aj po rokoch, že zle zareaguje, preto by nemal človek chodiť k včelám sám. A ak aj príde nejaká reakcia, treba si ľahnúť, vyložiť nohy hore, nerobiť paniku a počkať, kým to prejde.
V ten deň sme boli na včelnici uprostred viníc. Slniečko hrialo a my sme vyklepávali staré trúdie rodiny. V krátkom slede ma poštípali tri včely za sebou, preto som sa vybrala do auta napiť sa vody a vyložiť si nohy – pre istotu. Tento krát neprišli kŕče, ale na tele sa mi objavili žlté fľaky a začala som opúchať. Ležala som a vravela som si, že kým dýcham, nič sa nedeje. Hlavne žiadnu paniku, už niekoľko krát som to predýchala, takže to dám aj teraz. Môj priateľ však usúdil, že nevyzerám dobre a že bude lepšie úle pozatvára a ísť naspäť do včelárstva. Keď odišiel k úľom, začalo mi byť treba na záchod. Bez rozmýšľania som spustila nohy dolu z auta a potom už si nič nepamätám.
Prebrala som sa ležiac na zemi a nado mnou modré nebo a vinice. „Toto sa mi asi sníva. Čo som niekde v Provensálsku?“ To bolo prvé, čo ma napadlo. Pohľad naľavo však odhalil včelárske auto a už som vedela, koľko bije. „Chalaníííí, poďte séééééém!!! Odpadla som!“ A už tu boli dvaja skúsení včelári, ktorý počas sezóny denne ošetria 200 úľov. Chytili ma za nohy a zavesili dolu hlavou, aby sa mi krv dostala do hlavy. Dýchala som stále voľne, ale telo mi opúchalo. Chalani naštartovali auto, ja som si chtiac-nechtiac vyzliekla nohavice a s nohami hore na prednom skle ma v nohavičkách viezli naspäť do firmy.
Ako aj predtým, po ceste všetky reakcie prešli a ja som si pred vystúpení z auta mohla obliecť gate Prax som však predčasne ukončila. Myslím, že už by ma aj tak ku včelám nepustili. Priateľ ma odviezol naspäť do Bratislavy, lebo vraj sa reakcia môže ešte aj po pár hodinách zopakovať. Istota je istota. Na druhý deň som sa vybrala alergiologičke. Keď som jej popísala, čo sa stalo, tak vravela, že mám šťastie, lebo to tak dobre skončiť nemuselo. A čudovala sa, že mi v rakúskej nemocnici nič nepodali – u nás by som vraj dostala minimálne nejaké antihistaminiká a kortikoidy. Rakúsky postup sa mi páčil viac, som za dôveru v organizmus, že sa s tým vysporiada a nabudúce bude lepšie pripravený.
Môj zážitok ma neodradil a pretože som chcela chodiť ku včelám aj naďalej, lekárka mi odporučila liečbu a predpísala pohotovostný balíček liekov. Pozostáva s postupného vpichovania odmeraných dávok včelieho jedu počas zimného obdobia. Organizmus si na jed postupne zvyká a už nereaguje tak prehnane. Perfektné!
Ku včelám som počas leta, jesene aj zimy chodila. Bez liečby. Lepšie som sa obliekla, dávala som si včelárske rukavice a vždy klobúk (predtým som chodila v krátkych rukávoch a na „pankáča“ bez rukavíc i klobúka). Mala som so sebou balíček antihistaminík aj adrenalínové pero a pohotovostné homeopatiká. Keď ma poštípala prvá včela, dala som si homeopatikum Apis a čakala. Nič, žiadna reakcia (malý opuch po svojich zážitkoch ako reakciu nerátam). Po čase ma poštípali aj dve včely a už som si ani homeopatikum nedala a nič. Odvtedy prešli ďalšie dve sezóny – som opatrná, ale včely ma štípu (najviac to bolo 8 naraz) a žiadna reakcia okrem mierneho opuchu sa neobjavila. Tak neviem. Zima pomaly končí, liečbu som zatiaľ nenastúpila. Uvidíme, ako bude vyzerať ďalšia sezóna.
A čo som si z toho vzala? K včelám treba mať rešpekt – nie sú prvoplánovo nebezpečné, ale môžu človekom zamávať. Ak chcete včeláriť, nechodievajte k úľom sami a je dobré mať pre istotu balíček liekov. Nemusíte mať alergiu – stačí, ak vás včela pichne do zlého miesta na krku alebo do jazyka a zídu sa vám 🙂
PS: Po uverejnení môjho zážitku sa mi ozval jeden mladý muž s roztrúsenou sklerózou. Povedal, že začal včeláriť kvôli tomu, aby si zámerne mohol pichať jed, ktorý mu na jeho chorobu pomáha. Ale že stále riešil, ako to bude robiť v zime. O možnosti liečby jedom nevedel. Vďaka mne sa o nej dozvedel a nechal si ju predpísať. Ak boli moje zážitky dobré aspoň na toto, tak to stálo zato 🙂 Tak nech nám bzučia! 🙂
